Armáda sa mení na „odzbrojené“ sily
V Európe žijeme už viac ako 65 rokov bez vojenských konfliktov. To vyvoláva, na prvý dojem, aj bezstarostný a často povrchný a neprofesionálny prístup politikov k obrane a armáde a nepochopenie časti občanov potreby existencie národnej armády a členstva v NATO, Európskej únii a plnenia si záväzkov z toho vyplývajúcich.
To, že armáda sa dostáva do „problémov“, sa vedelo minimálne už od roku 2005 a vojenskí plánovači to zistili podľa reálnych zdrojov a neplnených sľubov pre obranu aj skôr, len sa to držalo „pod pokrievkou“.
Tento stav nevznikol za posledný rok, aj keď obranný rozpočet na tento rok je jeden z najnižších, je alarmujúci a likvidačný (1,08 percenta z HDP). Tento rozpočet naďalej zvyšuje profesionálny prepad armády a deficit zdrojov dosiahol viac ako jeden a pol miliardy eur. Zároveň to má ešte katastrofálnejšie pokračovanie v kontexte rozpočtov na obranu na budúci rok (0,98 percenta) a v roku 2013 (0,92 percenta).
Myslím si, že pre objektívnosť je potrebné sa na tento stav pozrieť aj s odstupom desaťročia. Najobjektívnejšie by bolo vykonať analýzu vývoja stavu od vzniku Armády SR (1993).
Čo sa týka rôznych nových modelov – čo minister, to reorganizácia – bolo ich spolu dvanásť. Armáda stratila kompetencie predovšetkým v oblasti skutočného rozhodovania o financovaní a obstarávaní výbavy potrebnej na plnenie jej nosných úloh.
Tieto kompetencie si šikovne na seba previedli úradníci ministerstva obrany a potom často rozhodovali, a to bez súhlasu armády alebo armádu do súhlasu dotlačili.
Taktiež je potrebné priznať, že aj z postupne menších rozpočtov rezortu obrany sa často šafárilo na účet armády. Faktom je, že došlo k podstatnému a ľahkovážnemu hromadnému prepusteniu najskúsenejších vojakov (často aj proti ich vôli) a zmrazeniu zdrojov na výbavu a výzbroj vrátane jej modernizácie.
Pritom, ako je nastavený systém, zodpovednosť za krízu v armáde už dlhodobo nieslo a nesie integrované ministerstvo obrany na čele s jej vojenskopolitickým vedením. Ďalej je potrebné sa spýtať aj na zodpovednosť či prácu Bezpečnostnej rady, Výboru pre obranu a bezpečnosť Národnej rady, ale aj vlády.
Už od roku 1994 bola komplexne známa technická životnosť zbraňových systémov, techniky, materiálu a zásob. Bolo by dobré pozrieť sa a povedať verejnosti, čo sa pre armádu z hlavných zbraňových systémov a techniky nakúpilo, podľa čoho a ako sa postupovalo.
Ako je možné, že po viac ako osemnástich rokoch, pričom už vyše desaťročia aplikujeme obranné plánovanie, sme dospeli do kritického bodu, ktorý sa nedá v krátkom čase prekonať.
Obrana sa u nás nestala dostatočne dôležitou ani z pohľadu národného, ani medzinárodných záväzkov a sľubov voči NATO a únii.
Dokumentuje to reálny stav, že armáda už nie je do značnej miery schopná plniť svoje ústavou a zákonom stanovené poslanie a úlohy. Stačí si prečítať vyjadrenie tretieho muža v hierarchii NATO Franka Bolanda, ktorý bol nedávno na Slovensku v rámci prípravy pravidelného dvojročného hodnotenia plnenia záväzkov voči NATO, ale aj ministra obrany. Tieto hrozivé konštatovania podporujú aj predbežné závery zo spracúvaného Strategického hodnotenia obrany.
Je možné viesť diskusiu o tom, že výdavky na obranu nie sú práve tie, ktoré produkujú či podstatne prispievajú k tvorbe hrubého domáceho produktu krajiny, ale sú celým svetom akceptované a realizované. Je to akási daň sveta za život, ale aj záujmy v relatívnom mieri. A v rámci politicko-vojenských a hospodárskych zoskupení nám nikto dlhodobo nedovolí len sa viezť.
Spýtajme sa politického vedenia štátu, v akom rozsahu chce plánovať a v akom realizovať obrannú politiku. S akou armádou chce plniť kľúčové úlohy obrany a bezpečnosti definované v ústave, ústavných zákonoch a ďalších relevantných zákonoch štátu a zároveň aj naše koaličné záväzky v rámci elitných klubov NATO a Európskej únie?
Marián Mikluš
bývalý náčelník Generálneho štábu a bývalý štátny radca pri NATO
http://hnonline.sk/c1-51916340-armada-s ... ojene-sily