Šikana v mnohých prípadoch hrá svoju rolu. Alebo ak nie šikana, tak vylúčenie z kolektívu. K tomuto existujú viac i menej seriózne štúdie a hoci nejaké počítačové hry, násilie v TV, alebo - ja neviem - metalová muzika, sú historicky často brané na zodpovednosť laikmi, tak odborníci to takto jednoznačne nevidia. Keby to bolo o hrách, ktoré hrajú milióny ľudí, mali by sme tu rádovo tisíce alebo milióny vrahov. Ale tak to nie je. Takže skúsme na WF nešíriť dohady, domnienky alebo vyložené bludy ako na modrom koníkovi.
Celkovo tu nejestvuje nejaké monokauzálne vysvetlenie. V USA, kde sa obdobných incidentov vyskytuje zrejme najviac, odborníci primárne poukazujú na stav duševného zdravia mladých ľudí a potom analyzujú rôzne ďalšie faktory. Jeden moment je však znepokojivý, aj s ohľadom na to, čo sa teraz udialo v Spišskej Starej Vsi, alebo predvlani v Prahe: mnohých páchateľov dokázateľne posmelili vzory, ktoré videli v TV spravodajstve. Preto je perverzné, ako tieto udalosti pokrývajú slovenské i české médiá. Teda, väčšina z nich. Česť výnimkám!
A neviem, nechce sa mi nejako filozofovať, ale ako niekto, kto pracuje (aj) s mladými ľuďmi, mám dojem, že sú krehkejší než sme boli my v ich veku. Vyrastal som v deväťdesiatkach a keď si vezmem, čo sme si robili v škole, pri športe, či vonku (najprv na ihriskách, potom po uliciach a podnikoch), tak dnes by mnohé z toho bolo vnímané ako šikana alebo ako iné závadné konanie. My sme to tak nebrali. Nikto to vtedy tak nebral. Resp. trocha inak sme vnímali, čo je normálne a čo už nie. Určite nás to zocelilo. Alebo teda, väčšinu z nás. Tým nechcem obhajovať nejaké šikanózne praktiky, len hovorím, že ten meter bol vtedy trocha iný. A čo je dôležité, nejestvovalo niečo také odporné ako kyberšikana.
Študenti a študentky sa mi zveria so všeličím a ja nikdy nezneužijem ich dôveru, ani nemienim verejne opakovať, čo si vypočujem, ale dve veci sa opakujú dosť často. Prvá, to sú následky covidovej hystérie a drakonických opatrení. Strach o seba aj blízkych, separácia, osamelosť, strata určitých návykov, atď... To sa ľuďom v ich kritickom veku dosť dostalo do hlavy. A potom, čo počúvam, mnohých dosť kvári tlak očakávaní, pod ktorým sa ocitajú. Niekedy je konkrétny, že od nich veľa očakáva rodina alebo okolie, ale často si ho - najmä mladí chalani - vytvárajú skôr sami. Občas preto, lebo vidia rôzne pofidérne "vzory" - obvykle na sockách - ktoré už v mladom veku veľa zarábajú, pričom nie sú extra múdri, vzdelaní, ani pracovití, majú drahé autá, domy, byty, luxusné dovolenky, pekné baby a tiež by to chceli, len akosi nevedia, ako sa k tomu dopracovať. Pričom ale rozumejú, že bežnou prácou sotva. Ale ešte častejšie ten tlak cítia aj keď nemajú až takéto prehnané očakávania. Chceli by sa - ak už naplno nabehnú do pracovného života - aspoň mať dobre, teda neriešiť, kde budú bývať, keď po škole odídu z intráku, chceli by mať pred sebou víziu, že ak budú poriadne makať, tak si budú môcť dovoliť vlastné bývanie, auto, dovolenky, dobre uživiť rodinu, až ju budú mať. Nič, prehnané. Lenže zároveň si uvedomujú, aká je realita na Slovensku, že sa postupne stávame najchudobnejšou krajinou únie, že hypo na byt v hlavnom meste - ak ju vôbec dostanú - budú splácať azda až do dôchodku, ak sa ho vôbec dožijú...
Ako som povedal, nechce sa mi filozofovať. Ale celé je to o kusisko komplikovanejšie. To, o čom počúvame v médiách, je len špička ľadovca. Na našich školách sa toho za posledné roky deje dosť na to, aby sme sa tým seriózne zaoberali. Sám viem (z počutia) o prípadoch, ktoré do médií nikdy neprenikli, pritom z nich idú zimomriavky. Všetky tie linky dôvery sú fajn, rovnako všakovaké školenia pedagógov, ale obávam sa, že všetko je to hrozne málo. Rovnako ako je málo osadiť do škôl kamerové systémy. Niekto na tom zarobí, niečo sa vďaka tomu celkom isto podarí predísť, ale spásonosné riešenie to istotne nebude. Ideme do čias, keď školy budú musieť mať seriózne vypracované protokoly a učitelia budú musieť prechádzať školeniami konkrétne zameranými už nielen na prevenciu, ale aj na zvládanie extrémneho násilia. Čím skôr to pochopíme a zrealizujeme, tým menej ohrozené budú naše deti v školách.
a tie generácie predtým, čo hrali Wolfenstein a pod.? Tým to neliezlo na mozog? Tie skutočné dôvody sa vyskytujú skôr v reálnom živote - napr. šikana v najrôznejších formách, od fyzickej až po tú virtuálnu na soc. sieťach a pod.