Podľa zistení útvaru PZ nedáva záruku, že zbraň nezneužije.
Napísané: 13 Máj 2013, 01:09
Ústavný súd Slovenskej republiky k ustanoveniu § 19 ods. 3 zákona v náleze konštatoval, že vo veci žiadosti o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie prebieha pred policajným orgánom konanie, ktorého výsledok je rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní preukazu či licencie. Do tohto však ustanovením § 19 ods. 3 zákona vstupuje bližšie
nedefinovaná osobitná komisia, ktorú môže policajný orgán požiadať o stanovisko, konania ktorej žiadateľ nie je účastníkom, jej rozhodnutie (stanovisko) žiadateľovi nie je doručené, hoci sa dotýka jeho základných práv a slobôd. Uviedol, že stanovisko osobitnej komisie nemožno pokladať za „odborný posudok“ alebo vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej odbornej otázky, ale týka sa celkového posúdenia žiadosti vrátanie bezúhonnosti a spôsobilosti žiadateľa, pričom takéto zložité skutkové, odborné a právne posúdenia prislúcha orgánu verejnej moci a tento spôsob konania
o žiadosti je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy a narušuje všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Argumentoval, že žiadny verejný záujem nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej alebo právnickej osoby rozhoduje orgán, s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto komisie, jej zloženie a spôsob konania pred ňou. Ústavný súd konštatoval, že čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ukladá zákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu vrátane právnej istoty, pričom jedným z jej prvkov je aj zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov štátnej moci. Ak zákonodarca opomenul alebo nevytvoril takýto postup v zákone, vzniká tým ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona (čl. 46 ods. 1 ústavy), čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci. Dôvodil, že nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného výkladu účinne bráni osobám žiadajúcim o vydanie zbrojného preukazu alebo licencie konať tak, aby získali vydanie povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania. Označený právny stav neobsahuje ani procesný predpis pre činnosť komisie, resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.
V súvislosti s ustanovením § 19 ods. 4 zákona ústavný súd poukázal na skutočnosť, že toto je organickou súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie a keďže námietka nesúladnosti s princípmi ústavnosti právneho štátu sa vzťahuje na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona, vzťahuje sa aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku neposkytnutia ochrany podľa § 46 ods. 1 ústavy.
Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia
ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d),
aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Kompletné rozhodnutie Ústavného súdu je možné prečítať na : http://www.supcourt.gov.sk/data/att/7168_subor.pdf
nedefinovaná osobitná komisia, ktorú môže policajný orgán požiadať o stanovisko, konania ktorej žiadateľ nie je účastníkom, jej rozhodnutie (stanovisko) žiadateľovi nie je doručené, hoci sa dotýka jeho základných práv a slobôd. Uviedol, že stanovisko osobitnej komisie nemožno pokladať za „odborný posudok“ alebo vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej odbornej otázky, ale týka sa celkového posúdenia žiadosti vrátanie bezúhonnosti a spôsobilosti žiadateľa, pričom takéto zložité skutkové, odborné a právne posúdenia prislúcha orgánu verejnej moci a tento spôsob konania
o žiadosti je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy a narušuje všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Argumentoval, že žiadny verejný záujem nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej alebo právnickej osoby rozhoduje orgán, s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto komisie, jej zloženie a spôsob konania pred ňou. Ústavný súd konštatoval, že čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ukladá zákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu vrátane právnej istoty, pričom jedným z jej prvkov je aj zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov štátnej moci. Ak zákonodarca opomenul alebo nevytvoril takýto postup v zákone, vzniká tým ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona (čl. 46 ods. 1 ústavy), čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci. Dôvodil, že nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného výkladu účinne bráni osobám žiadajúcim o vydanie zbrojného preukazu alebo licencie konať tak, aby získali vydanie povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania. Označený právny stav neobsahuje ani procesný predpis pre činnosť komisie, resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.
V súvislosti s ustanovením § 19 ods. 4 zákona ústavný súd poukázal na skutočnosť, že toto je organickou súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie a keďže námietka nesúladnosti s princípmi ústavnosti právneho štátu sa vzťahuje na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona, vzťahuje sa aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku neposkytnutia ochrany podľa § 46 ods. 1 ústavy.
Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia
ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d),
aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Kompletné rozhodnutie Ústavného súdu je možné prečítať na : http://www.supcourt.gov.sk/data/att/7168_subor.pdf