Angel, ja nemusím chytať za slovíčka. Nie teba. Asi sa nudíš, tak si chceš "popísmenkovať" s chlapcami, čo tiež radi strieľajú. Akurát tu sme taká societa, že po väčšinou rozumieme, že slová majú svoj význam a nemáme vo zvyku si robiť z huby riť. Možno si zabudol, že ťa mama učila, že mlčať je niekedy zlato. Myslela tým aj situácie, do ktorých si sa za posledných pár týždňov dostal na WF opakovane. Tvojim vlastným pričinením. Moja smola je, že ako jeden z modov som v tom párkrát hral rolu aj ja. Čo narobím? Na mňa to ale fakt nehádž a neutvrdzuj sa v ilúzii, že na teba nejako striehnem. Nestriehnem. Nepoľujem.
Takže teraz ešte raz a pomaly: použil si slovo vadný. Tak som sa spýtal, ako vadní boli tí chlapci, čo sme im dali vyžrať SNP? V čom spočívala ich vada? V čom spočíva "vadnosť" x iných deciek a žiaľ, aj dospelákov, ktorí sú dnes a denne terčmi šikany. A vidíš, nič, len takto málo stačí, aby si začal hamovať a už sa nevyjadroval tak kategoricky. Teraz ale zase píšeš, že kto sa nechá ponižovať, šikanovať, asi dostal vadnú výchovu. Už nie si taký kategorický, už používaš časticu "asi". A vidíš, robíš pokroky. Drobné, ale predsa. To bez irónie. Ale poďme ďalej. Zo života. Celú mladosť som výkonnostne športoval. V nejakých mladších či starších žiakoch k nám prišiel nový chalan. Začal neskôr ako my, vedel toho menej ako my. Ale mal dobrý somatotyp a veľmi chcel. Ale chýbal mu skill, ktorý sme my už mali, mal miernu povahu a slušné správanie. Dostal hneď "jemne" posmešnú prezývku (tu ho volajme G.) a keďže herne za nami zaostával, začali sme mu to dávať pocítiť. Od irónie bol krok k nadávkam, od nadávok k fackám. Aby bolo jasné: neinicioval som to, možno som ho ani neudrel, ale minimálne som to vtedy toleroval a som presvedčený, že blbé reči som mal celkom isto aj ja. Nemám z toho dnes mindrák, ale rozhodne za to na seba nie som hrdý. Nemám byť za čo. Chalan to nejaký čas znášal, lebo veľmi chcel športovať a byť súčasťou tímu. A aj tento G., ak aplikujeme tvoju dialektiku, mal podľa teba asi vadnú výchovu. Naozaj mal? Nebol problém práve v tom, že mal celkom normálnu, štandardnú - možno by sme povedali, že až dobrú - výchovu? Na koho sa mal alebo mohol obrátiť? Na trénera? Na rodičov a tí na trénera? Veď by v partii okamžite skončil. Angel, neviem či to číslo 25 odkazuje na tvoj vek, alebo nie, ale to boli hlboké deväťdesiatky, úplne iná "kultúra". Takéto veci sa obvykle ignorovali, zľahčovali, kamuflovali. G. mal šťastie, jednoducho to sám vzdal. Šťastie preto, lebo skončiť v klube bolo jednoduchšie, ako zariadiť prestup do inej školy, zmeniť zamestnanie, alebo sa, povedzme, nechať preložiť na iný vojenský útvar v rámci ZVS.
Takže Angel, keď trváš na tom, čo si napísal, skús sa zamyslieť, čo bolo vadné na ňom, na chudákovi G. Alebo na jeho výchove. Vôbec nič. A strašné je, že dokonca ani my sme neboli nejako vadní - možno na jednu, dve výnimky, ktoré sa ale postupom času prirodzene vytratili - len sme sa naučili fungovať v "tak trochu" toxickom prostredí, kde takéto správanie bolo celkom v pohode a kde sme postupne prebrali nejaké vzorce správania. Neboli sme tak vychovávaní... Dnes je celkom iná doba, aj v športových kluboch vládne celkom iná kultúra a samozrejme, aj naša individuálna citlivosť je celkom inde. Jedna z vecí, o ktoré sa snažím je, aby moje vlastné deti za mnou prišli vždy, keby im niekto skúšal škodiť (a zatiaľ to funguje), ale zároveň, aby nevyrovnávali účty za SNP, aby dali šancu aj takýmto G. v ich okolí a pod. A tiež sa tak nejako snažím, aby sme prostredie udržiavali bezpečné aj pre iné decká, nielen pre tie moje.
Ale pokojne ti viem vytiahnuť iné príklady. Sťažnosti rodičov žiakov na telocvikára na výberovej škole(!), praktizujúceho aj fyzické tresty a správajúceho sa tak, že dnes by to sčasti zrejme kvalifikovali ako šikanu, ktoré sa vedením školy, teda pani riaditeľkou, vždy zamietli pod koberec. Ale teda, že to niekomu nedalo, tak minimálne dvakrát, len čo si ja pamätám, s ním niekto vyrovnal účty a pán učiteľ potom chodil do školy s monoklami, opuchnutým ksichtom, rozťatou perou a my sme sa mu poza chrbát posmievali. Ja som s ním problémy prestal mať v momente, keď zistil, že výkonnostne športujem. To som okamžite získal výsady. Ale teda, zase, vadní neboli tí, ktorí to schytávali ale len a iba ten, kto ich šikanoval.
Resumé? Je fajn mať o veciach komplexnejší prehľad a vziať do úvahy rôzne aspekty, než človek začne vynášať nejaké kategorické súdy, alebo sa minimálne deliť so svetom o svoje objavné zistenia. Nič menej a nič viac v mojich postoch k tejto téme hľadať netreba. Alebo teda predsa len áno: vieru, že ak sa nebudeme správať ako dementi a nebudeme vychovávať malých dementov, tak šikana bude už len celkom okrajovým javom. A nie dôvodom, aby decká skákali pod vlak, alebo sa vyhrážali spolužiakom (alebo aby tie hrozby, nedajbože, skúšali napĺňať).